Nebudeme si klamať, korona-obdobie nás všetkých učí… trpezlivosti, nepripútanosti k plánom a (možno trochu podceňovanej) schopnosti nechcieť veľa, len tak akurát. :)

Keď som si predstavovala, ako by celý projekt mohol vo výsledku vyzerať, mala som veľké plány. Chcela som, aby sme zapojili oveľa viac ľudí — najmä sólových spevákov, ale tiež som verila, že budeme môcť naplno využiť silu a výpovednú hodnotu sláčikového kvarteta. Nepodarilo sa… možno o to viac si vážim niekoľkých hostí, ktorí prijali pozvanie spolupracovať. 

Najťažšiu prácu má za sebou zbor Bona Musica, ktorý pôsobí v Košiciach na sídlisku Nad jazerom, vo farnosti sv. Košických mučeníkov. Tu sa tiež ukázalo, že stretnutia, ktoré sa javia ako náhodné, často načrtávajú smer budúcich udalostí, alebo minimálne otvárajú nové možnosti… V septembri 2019 som mala možnosť zahrať si so zborom Bona Musica. Zaskakovala som klaviristu. O skúsenostiach s rôznymi zbormi by som mohla rozprávať dlho… Ale hrať s týmito ľuďmi bola ozaj radosť — opäť raz hudobne aj ľudsky. :) Mnohých som si pamätala aj z detstva, ale to je na iné rozprávanie. 

Keď som sa minulý november spojila s Majkou Juhásovou, vedúcou zboru, a predstavila jej ideu projektu, aj možnosť naspievať 16-slohovú pieseň Krížová, nadšene súhlasila. K dispozícii malo byť zhruba šestnásť ľudí (cca štyria v každom hlase pri štandardnom obsadení soprán, alt, tenor, bas). Vymenili sme si materiály, dohodli sme sa na čase, logistike… a tak, ako to dobre vyzeralo, tak rýchlo to aj skončilo — prvý dátum padol. Druhý tiež. Tretí takisto. Niektorí ľudkovia boli pozitívni, niektorí kvôli pozitívnym príbuzným v karanténe, potom sa ešte viac sprísnili opatrenia, plány sa presúvali po týždňoch, nahrávacie štúdio bolo dlho zatvorené a ja som si pomaličky začínala myslieť, že sa zborového spevu v projekte budeme musieť vzdať…

Napriek všetkej komunikácii, ktorú mala na pleciach Majka, lebo ona bola predsa len spojkou medzi mnou a zboristami, bola neustále usmiata (a viete, že úsmev v telefonickom rozhovore sa nedá hrať… buď je, alebo nie je) a v plnom nasadení. Zboristi boli pripravení a ochotní… ale okolnosti nám dovolili, aby napokon prišli nahrávať len v zostave 4+1. Na spoločnej fotke vidno v strede Majku a neviem, či to cez rúška rozpoznáte, ale dve žienky a dvaja chlapi sú jednou rodinkou. Hlasy takejto „komornejšej verzie“ zboru Bona Musica sa nesú celým albumom a ako podporné vokály sú aj v piesni Petrov boj. V tomto bode už môžu o náročnosti nahrávania hovoriť len oni sami, pretože museli naspievať všetko, čo len trochu vládali. Nielen svoje party, ale aj party ostatných hlasov. Ale zvládli to s profi prístupom! :)

Sú veci medzi nebom a zemou — ktovie, prečo to nevyšlo tak, ako sme plánovali. Ale nič to… to akurát, ktoré sme v podobe zboru Bona Musica dostali, je v skutočnosti veľmi veľa. :)

Z niektorých fotografií, ktoré sa tu už objavili, alebo z relácie Doma je doma (ak ste ju nestihli, nájsť sa dá tu: https://www.tvlux.sk/archiv/play/doma-je-doma-2103, ste pravdepodobne vypozorovali, že ďalším vzácnym hosťom, ktorý s nami spolupracoval, je aj Marián Lukáč.

Marián je operný spevák, ktorý profesionálne pôsobí v Košiciach. Ja ho osobne poznám už od svojho (dávneho) -násťročného obdobia. :) Pamätám si, že v roku 2015, keď som mu volala s pozvaním naspievať na album Krajinou nekrajinou pieseň Pútnik, bol veľmi otvorený a ochotný. A my sme boli radi a vďační, že album obohatil svojím barytónom. :)

Album Živý. Mŕtvy. Večný. ponúka dve piesne, kde budete môcť Mariána počuť ako sólo speváka. Konkrétne ide o pieseň Nové znamenie - tá dopĺňa posledné, štrnáste zastavenie a tematicky sa dotýka príbehu Lazára. Druhou piesňou je „staro-nový kúsok“ Stôl. Túto pieseň som pôvodne na album Milosrdne naspievala ja, ale veľmi som si priala, aby sme ju teraz mohli ponúknuť s iným nádychom - tak ako si to aj piate zastavenie o Lévim žiadalo. Som veľmi rada, že sa to podarilo. Nehovoriac o tom, že spoluprácu s Mariánom ukončujem vždy ľudsky aj umelecky obohatená. Marián je totiž profík s veľkým a vnímavým srdcom - to určite potvrdí ktokoľvek, kto mal možnosť sa s ním už stretnúť… :)

Mnoho ráz som už dostala a (sporadicky ešte stále) dostávam otázku, prečo o Poetice Musice nehovoríme ako o kapele, ale ako o tvorivej skupine. Jedným dôvodom je, že neponúkame len hudbu, respektíve piesne, ale vo veľkej miere sa opierame aj o (poetické i prozaické) slovo a nepredstavujeme len koncertné programy, ale aj hudobno-poetické pásma a máme za sebou aj divadlá jedného herca. S charakterom našej tvorby je úzko spojený druhý dôvod − tvorivou skupinou sa nazývame aj kvôli tomu, že  máme pomerne široký okruh spolupracovníkov. Svojím tvorivým vkladom už prispeli rôzni priatelia a hostia − skrátka ľudia, ktorí prinášajú a ponúkajú čosi jedinečné, čosi svoje… Za jedenásť rokov to už boli textári, herci, režiséri, dramaturgovia, fotografi, grafici… a samozrejme rôzni výborní speváci a hudobníci (podrobnejšie v sekcii O nás).

Výborným hudobníkom, s ktorým sme už mali možnosť spolupracovať naživo, je Pavol Jenčo (spevák, gitarista a autor hudby v kapele Kerygma). Pali má na gitare ruku bluesmana a v hrudi srdce soulmana, preto sme veľmi radi, že prijal naše pozvanie do nahrávacieho štúdia. Jeho hudobné cítenie máme zachytené v novej piesni Nie som hodná. Týmto kúskom som sa totiž zľahka dotkla pre mňa neistých a málo prebádaných vôd bluesu − niekedy sa pieseň jednoducho vydá vlastným smerom… :) Ale v tomto prípade verím, že na úžitok a väčšiu pestrosť albumu. 

Veľká vďaka Palimu za to, že príbehu v šiestom zastavení ponúkol priliehavú gitaru, ktorá poslucháča hneď vtiahne do deja a prevedie ho osobnou výpoveďou ľutujúcej ženy…

S radosťou aj s napätím očakávame premiéru nášho nového diela. Dnes už môžeme prezradiť, že sa uskutoční na Kvetnú nedeľu, 28. marca o 15.20 na TV Lux. Veľmi radi by sme sa s vami stretli naživo, ale nie je to možné. A že to nebude možné, sme pochopili už na konci januára. A akoby zázrakom sa vtedy podarilo niekoľko fantastických vecí…

Totiž, v poslednom januárovom týždni som so zdravou bázňou zavolala Palimu Dankovi a opatrne sme sa porozprávali o možnosti odvysielať záznam z LIVE vystúpenia v Tv LUX. Palino ochotne predostrel projekt aj nápad všetkým ľuďom s rozhodujúcou mocou. Mnohých z nich som osobne nikdy nestretla, ale veľmi ma potešilo, že máme podporu aj v Bratislave. Stálo pred nami totiž niekoľko prekážok, napriek ktorým sa televízia rozhodla, že s nami do spolupráce pôjde. 

Prvou (zjavnou) prekážkou bola časová tieseň. Keďže Popolcová streda pripadla na 17. február (a krížové cesty sú podmienené pôstom) a keďže sme poznali náročnosť príprav na vysielanie, otázka bola, či stihneme záznam pripraviť do vysielania.

Druhá výzva, ktorú dôverne pozná každý, kto manažuje skupinu ľudí, bola dostať rozličné tímy aj jednotlivcov na rovnaké miesto v rovnakom čase. :)
Tu sa musím vrátiť k myšlienke, prečo na mňa všetky udalosti pôsobili tak trochu zázračne. Za celé roky príprav rôznych diel, projektov a spoluprác som sa ešte nestretla s tým, aby sa za cca 48 hodín podarilo dohodnúť všetky základné technické záležitosti, a už vôbec nie, aby mi na otázku Môžeš vtedy a vtedy? každý odpovedal Áno. Len pre porovnanie - niekedy sa len kvôli skúške dohadujeme aj viac než týždeň, lebo každý má svoje povinnosti, rodinu a navzájom rešpektujeme svoje priority… :) A najmilšou vecou bolo, že okolo dohodnutého natáčania sa mal nášmu basgitaristovi Palimu narodiť maličký Augustín… Preto vždy, keď si spomeniem na udalosti pred a tesne po 19. februári, keď sme natáčali v Košiciach na Furči, musím sa s vďačnosťou usmiať. Kvôli hodinám a hodinám cvičenia, spievania a všetkých súkromných príprav, kvôli ochote rôznych ľudí, aj kvôli všetkej vynaloženej námahe, aby ste/sme mohli na Kvetnú nedeľu spoločne prejsť netradičnou krížovou cestou spoločne.

Pôvodný návrh, ako predstaviť album Živý. Mŕtvy. Večný., bol oveľa jednoduchší, ale ani zďaleka by neponúkol to, čo môžeme ponúknuť vďaka dohodnutej spolupráci s Tv LUX. Veľkou oporou - opäť a zas - bol a je Pali Danko so svojím neoceniteľným dramaturgickým a tvorivým vkladom. Darmo, stále platí: viac hláv - viac rozumu. A dodnes považujem naše prvé vážne stretnutie pri P15, za určitý tvorivý míľnik. Mala som vtedy ozaj rešpekt, a to nielen výškový (predsa len mojich 164,5 cm oproti jeho 195… no comment), ale aj skúsenostný. :) Práve vďaka tomuto stretnutiu sme odvtedy spolupracovali na viacerých projektoch, ktoré ma ľudsky aj umelecky posunuli.
​
Toľko k februárovej nostalgii… v nasledujúcich písmenkách si postupne predstavíme hostí a ďalšie detaily knihy aj albumu. Pozývam vás teda aj do zákulisia nášho projektu. :)